História karate

Karate-do

KARATE – dnes toto slovo už pozná skoro každý a spája si ho s bojovým umením alebo so športovým odvetvím. Karate však až do dnešnej doby prešlo veľmi dlhým vývojom.

Už najstaršie vykopávky ukazujú, že boj o prežitie bol spájaný s bojom medzi jednotlivými tlupami a neskoršie kmeňmi. Boj v priamom kontakte muža proti mužovi bol v minulosti rozhodujúci. Nie vždy mal človek po ruke nejakú zbraň, preto sa oddávna rozvíjali techniky boja bez zbrane, holými rukami. Už najstaršie národy mali svojich bojovníkov, ktorí ovládali nielen boj so zbraňami, ale často aj bez nich. Prvé doložené vykopávky s maľbami bojovníkov v pozíciách pripomínajúcich techniky karate siahajú až do obdobia cca. 2500 rokov p. n. l.

Jedno z prvých doložených bojových umení bolo takzvané pankration v starovekom Grécku. Podľa vykopávok a zachovaných malieb zachytávajúcich nahých bojujúcich mužov holými rukami, pankration obsahoval techniky blízke okrem zápasenia aj techniky podobné boxu, resp. karate. Údery rukami, lakťami, kolenami, nohami, chvaty páčenia a hody sa dajú nájsť na dobových maľbách. Pankration bolo známe už okolo 7. – 8. storočia pred Kristom.

Neskoršie sa jeho techniky, pravdepodobne počas expanzie Alexandra Veľkého, dostali až do oblasti Indie. A tu sa prakticky začína samotný príbeh vzniku karate. V Indii je známe bojové umenie Lotus sutra. V iných záznamoch sa spomína prastaré pästné bojové umenie vajrámušti. Z Indie sa preniesli základy bojového umenia do Číny cestou budhizmu. Podľa legendy, pred asi 1500 rokmi, prišiel do budhistického kláštora Shaolin v južnej provincii Číny Henan, mních Daruma Taishi (alebo Bodhidharma alebo Ta-mo). Ten videl slabú fyzickú kondíciu mníchov pri dlhých meditáciách. Okrem toho aj zjednodušil komplikované učenie budhizmu a zaviedol jeho zjednodušenú formu, takzvaný Zen budhizmus. Tiež v tom období zúrili mocenské boje v Číne a kláštory sa stávali často terčom útokov vojakov. Bodhidharma vytvoril systém cvikov na posilnenie fyzickej výkonnosti mníchov, ktoré zároveň umožňovali aj mníchom ubrániť sa pred vojakmi. Systém cvikov pomenovali Shi-pa Lo-han-sho, čo znamená 18 rúk Lo-Han. Tieto cviky sa považujú za základ pre neskoršie chuan-fa.

Po smrti Bodhidarmu jeho žiaci a majstri postupne rozšírili pôvodných 18 cvikov na 173. Tieto cviky už tvorili základ chuan-fa. Techniky sa postupne ďalej vyvíjali a zdokonaľovali. Boli obdobia, keď samotní panovníci Číny využívali služby mníchov alebo sa ich naopak báli, keď si uvedomovali ich bojový potenciál. Preto aj kláštory a chrámy aj samotný Shaolin boli niekoľkokrát zničené, vypálené a znovu vybudované. Chuan-fa sa neskôr rozvinulo do mnohých foriem a škôl. Techniky často vychádzali z pozorovaní zvierat a mnohé štýly sú aj pomenované zvieracími menami – tiger, modlivka, žeriav, opica, leopard a pod. V dnešnej dobe sa chuan-fa premenovalo na wu-shu, čo označuje vo všeobecnosti čínske bojové umenia.

Vznik samotného karate sa historicky dnes pripisuje ostrovu Okinawa, ktoré sa nachádza v súostroví Ryu kyu. Kontakty s Čínou začínajú už v 6. storočí n. l. a je pravdepodobné, že aj prví osídlenci tohto ostrova pochádzajú z Číny. V 7. storočí n. l. sa už spomína jednoznačné osídlenie Číňanmi ako tzv. 36 rodín. Už v tomto období sem preniká čínske chuan-fa. Čínsky obchodný a kultúrny vplyv trval až do 17. storočia. Historicky sa už v tomto období spomína okinavské bojové umenie so zovretými päsťami zvané tode. Na začiatku 17. storočia dochádza k obsadeniu Okinawy Japonskom. Samurajskí miestodržitelia takmer ihneď vydali množstvo zákazov domácemu obyvateľstvu. Medzi inými aj zákaz nosenia a vlastnenia zbraní pod hrozbou krutých trestov. To priamo stimulovalo rozvoj bojových umení, resp. techník cestou tajných konferencii, tajných škôl, v ktorých sa vyučovalo najmä v noci. Bojové techniky sa vyvíjali do naozaj smrtiacich hmatov, úderov a kopov, ktorými sa majstri mohli ubrániť aj pred ozbrojenými samurajmi. Toto nové smrtiace bojové umenie bolo pomenované Okinawa-te.

Vyučovanie prebiehalo tajne, často v určitých rodinách sa tradovali určité techniky. Centrami vývoja te boli mestá Naha, Shuri a Tomari. V tomto období sa líšili smery, ktorými sa výuka v jednotlivých mestách uberala, preto sa aj bojové umenia z jednotlivých miest nazývali naha-te, shuri-tetomari-te.

Shungo Sakugawa, 1733 – 1815, majster Tode
Shungo Sakugawa
1733 – 1815
majster Tode
Gichin Funakoshi, 1868 – 1957, zakladateľ Shotokan
Gichin Funakoshi
1868 – 1957
zakladateľ Shotokan
Chojun Miyagi, 1888 – 1953, zakladateľ Goju-ryu
Chojun Miyagi
1888 – 1953
zakladateľ Goju-ryu
Kenwa Mabuni, 1889 – 1952, zakladateľ Shito-ryu
Kenwa Mabuni
1889 – 1952
zakladateľ Shito-ryu
Hironori Otsuka, 1892 – 1982, zakladateľ Wado-ryu
Hironori Otsuka
1892 – 1982
zakladateľ Wado-ryu

Do samotného Japonska sa bojové umenie Okinawa-te prenieslo až v 19. storočí. Na Okinawe koncom tohto storočia pôsobili majstri, ktorí sa už priamo spájajú so vznikom moderného karate. Najznámejší boli majstri Itosu v meste Shuri a majster Higaona v meste Naha. Majster Itosu bol učiteľom Gichina Funakoshiho, ktorý ako prvý preniesol karate do samotného Japonska, zároveň aj zakladateľom štýlu Shotokan. Higaona bol učiteľom Chojuna Miyagiho, zakladateľa Goju-ryu štýlu, ako aj Kenvu Mabuniho, ktorý vytvoril štýl Shito-ryu. Aj Gichin Funakoshi určitú dobu študoval u majstra Higaonu. Umenie te sa prenieslo na pôdu Japonska na popud vtedajšieho následníka trónu a neskoršieho cisára Hirohita. Do Japonska pozvali experta z Okinawy. Bol to Gichin Funakoshi. Te ako súčasť školskej výuky sa začalo na univerzitách okolo roku 1915. Neskôr v roku 1930 prichádza do Japonska aj Kenva Mabuni a zakladá školu Shito-ryu. Na Okinawe Chojun Miyagi zakladá školu Goju-ryu. K týmto majstrom sa neskôr pridáva Hironori Otsuka, ktorý zakladá štýl Wado-ryu.

Chotoku Kyan, 1870 – 1945, majster Shorin-ryu
Chotoku Kyan
1870 – 1945
majster Shorin-ryu
Morihei Ueshiba, 1883 – 1969, zakladateľ aikida
Morihei Ueshiba
1883 – 1969
zakladateľ aikida
Gogen Yamaguchi, 1909 – 1989, majster Goju-ryu
Gogen Yamaguchi
1909 – 1989
majster Goju-ryu
Meitoku Yagi, 1912 – 2003, Goju-ryu Meibukan
Meitoku Yagi
1912 – 2003
Goju-ryu Meibukan
Hirokazu Kanazawa
* 1931
majster Shotokan

Japonci, aby odbúrali vplyv Číny, premenovali Okinawa-te na Kara-te-do.

Za rozšírenie karate ako športu a za zavádzanie pravidiel športového zápasu, sa zaslúžili najmä Gogen Yamaguchi, ktorý bol žiakom majstra Miyagiho, spolu s majstrom Nakaiamom.

Po smrti Chojuna Miyagiho sa stáva jeho následníkom Meitoku Yagi.

hanshi Choyu Kiyuna
* 1931
majster Goju-ryu
Morio Higaonna, * 1938, majster Goju-ryu
Morio Higaonna
* 1938
majster Goju-ryu
Senaha Shigetoshi, * 1941, Ryusyokai Goju-ryu
Senaha Shigetoshi
* 1941
Ryusyokai Goju-ryu
shihan Takeji Ogawa
* 1942
majster Goju-ryu
Masutatsu Oyama, 1923 – 1994, majster Kyuokushinkai
Masutatsu Oyama
1923 – 1994
Kyuokushinkai

Dnes sa karate v podstate delí na športové karatetradičné karate. V športovom karate sú viaceré medzinárodné asociácie ako WUKO – terajšie WKF, EKF, WKA a pod., ktoré združujú národné asociácie.

Najznámejšie školy resp. smery karate v súčasnosti (zoradené podľa abecedy):



Štýl Kyokushinkai nepatrí medzi tradičné štýly karate odvodené z Okinawy.

Pozrite si aj:

Webmaster & Webdesign: Vlado F. © 2013